Sakrálne pamiatky

V obci Inovce je cerkov síce mladšia, ale jej história je vďaka pamätným zápisom lepšie zmapovaná. Do zoznamu UNESCO sa však nedostala, možno preto, že ikonostas, ktorý mal byť v cerkvi umiestnený, bol taký veľký, že z neho jednoducho kus odrezali.

Cerkov sv. Michala archanjela získali Inovčania ako dar. V neďalekých Baškovciach už svojimi rozmermi nevyhovovala, postavili si murovanú cerkov a tú drevenú darovali do Inoviec. Stalo sa to v roku 1836. Nadšení Inovčania postavili cerkov pekne na najvyššom bode dediny, na vrchole kopca nad cintorínom, aby bo viditeľný z diaľky. Len čo však prišla zima – a tie vedia byť v týchto končinách poriadne tuhé s veľkou nádielkou snehu – cerkov osirela. Veriaci, čo ako sa snažili, nedokázali sa vydriapať po šmykľavom svahu až k dverám cerkvi. A tak na jar chrám znovu rozobrali a preložili na dnešné miesto. Pre veriacich to bolo poučenie, že sa netreba veľmi vyvyšovať.

Návštevu cerkvi si môžete objednať na obecnom úrade.

Pokiaľ v obci navštívite miestny evanjelický a.v. kostol, dozaista vašej pozornosti neujde vzácny organ. Ide o pozoruhodný nástroj z 18. storočia, presnejšie z roku 1794.

Prvá písomná zmienka o organe na území Slovenska pochádza z východu. Je datovaná do roku 1434 a podľa nej bol takýto nástroj v Bardejove. Za rozkvet organovej hudby môžeme považovať obdobie baroka. To nielen kompozične, pokiaľ ide o tvorbu skladieb pre tento nástroj, ale i z hľadiska jeho rozšírenia. V 17. storočí sa už nachádzal nielen v kostoloch veľkých miest, ale aj v menších mestách a významných obciach.

Organ v Pozdišovciach je jednomanuálový, 14 registrový. Biely podklad zdobí pozlátená výzdoba. Vysoký je 5 metrov a 4,5 metra široký. Má 72 píšťal v dĺžke od 70 centimetrov do 3 metrov.

Kostol tento nástroj získal ako dar od grófa Adama Sirmaia a jeho manželky barónky Terézie Podmanieckej. Výrobcom je hudobná dielňa Jana Tučeka v Kutnej Hore.

Nástroj je vzácny aj tým, že vyše 30 rokov na ňom komponoval a hrával známy národný buditeľ a učiteľ Karol Samuel Benjamín Seredaj.

Kostol je otvorený v čase bohoslužieb, turistickú obhliadku si je potrebné dohodnúť na hneď vedľa stojacej fare.

Nad obcou Rudník stojí na lúke obkolesenej prevažne dubovými lesmi kostol svätej Anny. Takmer kilometer vzdialený chrám od dediny je vhodným cieľom výletov pre tých, čo vyhľadávajú pokojné prostredie. Vo svojej podstate je dané územie výnimočné. Nielenže sa k nemu viaže povesť o zázraku, ten zázrak uznal aj Vatikán a v roku 1751 ho vyhlásil pápežskou bulou za pútnické miesto.

Okrem kostola tu stojí aj väčší prístrešok s lavičkami a blízko sa nachádza výdatný upravený prameň pitnej vody s kaplnkou a sochou sv. Jána Nepomuckého.

Pri prameni sa nachádza aj malá vodná zdrž a jediná zachovalá budova niekdajších Rudníckych kúpeľov. Lúka, či aj ďalšie priľahlé lúky tohto bočného hrebeňa Volovských vrchov sú hodné návštevy; poskytujú možnosti nenáročných túr a prechádzok – v smere na Poproč s výhľadmi do okolia.

Slavomír Szabó

Zaniknutý kostol, ku ktorému je azda bližšie Nižná Myšľa, ale nachádza sa v katastri obce Vyšná Myšľa, bol dlho neznámy. Až archeologický výskum v katastrálnej polohe Koscelek odkryl základy pôvodne ranogotického chrámu z 13. storočia. Jeho rekonštruované základy môžete nájsť na zalesnenej vyvýšenine nad ľavým brehom rieky Olšava na náučnom chodníku Horný Abov.

Žiaľ, nezachovala sa žiadna historická listina, ktorá by dokumentovala, aké patronícium mal daný kostol. Iba na základe niektorých novších prameňov sa predpokladá, že bol zasvätený Márii Magdaléne. Dnes už môžeme opísať len jeho pôvodnú architektúru. Išlo o jednoloďový kostol, ktorého presbytérium malo štvorcový uzáver, pravdepodobne z druhej polovice 13. storočia. Zachovali sa aj zvyšky západného a južného vstupu lode. Sakristia bola pristavaná neskôr na severnej strane presbytéria.

Podľa základov vieme, že stavba bola spevnená diagonálne situovanými nárožnými opornými piliermi na západnej strane, ktoré boli neskôr doplnené o ďalšie dva piliere pristavané tiež k západnému múru, dva oporné piliere boli pristavané aj k severnému múru sakristie. Podľa pôdorysnej schémy je kostol typickým príkladom ranogotického dedinského kostolíka.

V okolí kostola sa nachádzala osada, ktorú pravdepodobne vyplienili vojská Jána Jiskru, takže zanikla. Táto osada nebola doslovne dedinou v dnešnom zmysle, tvorili ju roztrúsené usadlosti, kde žili poľnohospodári, ale tiež kováč. Zvyšky jeho dielne archeológovia objavili na protiľahlom brehu rieky Olšava. Presný názov tejto osady presne nepoznáme, pravdepodobne znel Musla. Sformovala sa niekedy v 12. až 13. storočí a zanikla v roku 1458.

Slavomír Szabó

Čerhov je obec so slovenský obyvateľstvom, i keď sa nachádza v oblasti Tokaja, kde v iných dedinách dominuje maďarská národnostná menšina. Za Rakúsko-Uhorska, I. ČSR i v čase Horthyho okupácie, keď Čerhov pripadol Maďarsku, tu však žila pomerne početná židovská komunita. Až do osudného roku 1944, keď Maďari začali s jej deportáciou do koncentračných táborov.

Podľa záznamov z roku 1857 žilo v obci 150 Židov. Potom však nastal prudký pokles, o čom svedčí zápis z roku 1910, keď Čerhov obývalo už len 23 obyvateľov židovského pôvodu. Ich počet sa držal na približne rovnakej úrovni až do príchodu spomenutých tragických udalostí.

Komunita v obci žila s ostatnými obyvateľmi v zhode. Medzi sebou síce rozprávali jazykom jidiš, ale s ostatnými najmä slovenčinou. Od roku 1931 chodievali na bohoslužby do synagógy, ktorú dal v Slovenskom Novom Meste vystavať tamojší lekár židovského pôvodu Dr. Grünwald. Z náboženských sviatkov, ktoré praktizovali priamo v Čerhove, ľuďom ostalo najviac v pamäti stavanie „kučiek“. Boli to akési koliby z čačiny, ktoré mala každá židovská rodina v záhrade. Konali tak v októbri, v čase kedy má údajne prísť súdny deň. Po celý týždeň chodili cez deň do „kučiek“, kde sa modlili a jedli len nekvasený chlieb zvaný maces. Prísne svätili aj soboty – sviatok šábes. V tieto dni nepracovali, a to ani v domácnosti, ale platili gazdinky, ktoré sa im doma o všetko postarali.

V osudnom marci 1944 žili v Čerhove tri židovské rodiny – Weinstokovci, Moškovičovci a Frydmanovci. Posledne menovaní boli starí ľudia, ktorí už nemali žiadne obchodné aktivity. Moškovičovci vlastnili maličký závod, či skôr dielňu na plnenie pivných fliaš zo sudov a toto pivo rozvážali a predávali po okolitých obciach. Zamestnávali aj nežidovské obyvateľstvo. Weinstokovci mali obchod s rozličným tovarom. Maďarskí policajti odviedli všetkých Židov do Sátorljaújhelyi, pričom najmladšie dievčatko malo šesť rokov. Boli deportovaní do koncentračného tábora v Poľsku. Z devätnástich odvlečených štrnásť zahynulo v plynových komorách. Z rodiny Weinstokovej sa po vojne do Čerhova vrátili dcéry, ktoré vysporiadali majetok a odišli žiť do Kanady a Izraela.

Židovský cintorín, ktorý nájdete v udržiavanom stave pri vstupe do dediny vedľa železničného priecestia, neslúžil iba obyvateľom Čerhova. Pochovávali sa tu Židia z celého okolia, pričom najväčšia komunita bola v Slovenskom Novom Meste.

Slavomír Szabó

Jednou z výrazných a pamiatkovo chránených budov v Hrabušiciach je budova rímsko-katolíckej fary. Podľa zoznamu nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu bola postavená v 17. storočí, pričom architektonicky išlo o neorenesančnú stavbu. Monografia Hrabušíc však uvádza ako presný rok výstavby 1777. Keďže objekt bol viackrát prestavaný, dnes na ňom možno pozorovať prvky renesancie, baroka i klasicizmu.

Ohľadom historickej stavby vládne ešte jedna nejasnosť. Pamiatkový úrad ju uvádza ako kúriu, ktorá patrila rodu Čáki (Csáky). Podľa záznamov monografie však bola hneď od počiatku postavená ako fara pre tunajší románsko-gotický kostol a Čákiovci ju neobývali. Presnejšie sa uvádza, že v roku 1777 dal zemepán Ján Čáki vybudovať faru, na ktorej nechal umiestniť svoj rodový erb. Išlo pravdepodobne o silného veriaceho, pretože sa menom dokonca nechal oslovovať ako Ján Nepomucký Čáki podľa známeho svätca. Ešte pred farou nechal v roku 1772 za Hrabušicami postaviť aj kaplnku sv. Jána Nepomuckého, kde sa konali bohoslužby a veriaci sa modlili k tomuto svätému patrónovi právnikov a všetkých spoľahlivých a odvážnych ľudí.

V týchto rokoch boli Hrabušice mestom, kde pôsobila aj dvojjazyčná škola, v ktorej sa učilo po slovensky a po nemecky. Boli to časy, kedy rekatolizácia začala naplno triumfovať, čo dokladujú aj sčítania obyvateľov. Podľa nich v roku 1731 žilo v Hrabušiaciach 350 obyvateľov, z čoho bolo 182 evanjelikov, čiže tvorili väčšinu. Zápis z roku 1769 uvádza, že v Hrabušiciach žije 702 katolíkov a len 40 evanjelikov. Zaujímavé na tom je aj znásobenie počtu obyvateľstva za 38 rokov z 350 na 742. Boli to roky veľkého rozmachu, keď sa Hrabušiciam darilo a v danom čase vznikla aj táto honosná historická budova.

Prístupnosť pamiatky

Historická budova fary sa nachádza hneď oproti kostolu na Hlavnej ulici. Patrí rímsko-katolíckej cirkvi a nie je turistickej verejnosti prístupná.

Slavomír Szabó

Architektonickou dominantou Slovenského Nového Mesta je rímsko-katolícky kostol sv. Cyrila a Metoda. Nachádza sa aj v zozname národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového ústavu Slovenskej republiky. Podľa zoznamu bol postavený v prvej polovici 19. storočia v klasicistickom slohu. Datovanie stavby však nie je zhodné s tým, čo uvádzajú dobové záznamy Slovenského Nového Mesta. V skutočnosti totiž stavba vznikla v roku 1931.

Súčasný kostol od svojho počiatku slúžil potrebám vierovyznania, avšak iného než v súčasnosti. V časoch jeho postavenia pôsobila v obci početná židovská komunita a terajšiu budovu nechali postaviť ako synagógu. Výstavbu financoval doktor Grünwald, ktorý tu pôsobil ako miestny lekár.

V roku 1918, keď boli vytýčené hranice Československa, Slovenské Nové Mesto vzniklo na území niekdajšej periférie mesta Sátoraljaújhely. Blízkosť hranice, železničnej stanice a možnosti medzinárodného obchodu zaujali predovšetkým židovskú komunitu. V obci začala vznikať sieť rôznych obchodov a služieb, ktoré mali naozaj skôr mestský ako vidiecky charakter. Obchodník Holzman založil sklad a obchod s metrovým tovarom, Landsman zasa železiarsky obchod. Rodina Weissová začala podnikať s potravinami. Keďže v plánoch vtedajšej vlády bolo vybudovať tu skutočné mesto, prúdili sem investície i ľudia. Najmä v rokoch 1926 až 1928 sa tu sťahovali aj Ukrajinci z Podkarpatskej Rusi, Rusíni z okolia Svidníka a Slováci z prevažne šarišských obcí. Veľkú časť obyvateľstva tvorili Česi, ktorí tu mali ozbrojené vojenské a policajné jednotky, ale zastávali aj všetky vedúce pozície v štátnej administratíve. S tým súvisel aj rozvoj služieb. Miestni lekári boli židovského pôvodu, spomínaný Grünwald a doktor Schwartz.

Spomienky tunajších najstarších obyvateľov na židovskú komunitu nie sú zlé. Judaizmus nie je expanzívne náboženstvo aspoň v tom zmysle, že by sa jeho duchovní predstavitelia snažili o šírenie svojej viery aj mimo židovskej obce. V Slovenskom Novom Meste však na svoje sviatky prizývali do synagógy aj kresťanov, čo v daných rokoch nebolo vôbec bežné. Všetko sa zmenilo v novembri 1938, keď po Viedenskej arbitráži pripadlo Slovenské Nové Mesto územiu Horthyho Maďarska. Okamžite odtiaľ museli odísť Česi, ale s nimi išlo aj veľa Ukrajincov a Slovákov. Podľa spomienok miestnych obyvateľov v danom čase začali obec opúšťať aj Židia. V roku 1944, keď Maďarsko začalo deportovať Židov do koncentračných táborov, tu už nežili takmer žiadni.

Po II. svetovej vojne a navrátení Slovenského Nového Mesta Československu sa stavebný ruch nezopakoval a plány na vybudovanie mesta zanikli. Ostalo obcou. Niekdajšia synagóga postavená bola prestavaná na rímsko-katolícky kostol.

Kostol je verejnosti prístupný v čase bohoslužieb.
V prípade vážneho záujmu môžete volať na farský úrad  - tel.: 056/679 32 78

Slavomír Szabó