Pridaj zaujímavosť

Vitajte na stránkach Terra Incognita

https://www.terraincognita.sk/sites/terra/files/svinica-1.jpg

Vitajte na stránkach Terra Incognita

https://www.terraincognita.sk/sites/terra/files/raj-1.jpg

Vitajte na stránkach Terra Incognita

https://www.terraincognita.sk/sites/terra/files/hodkovce-1_0.jpg

Žobrákova dedina

2. polovica 13. storočia
Betliar

Od Volovca zavial chladný ranný vietor. V jeseni to tak býva. Nechcelo sa mi ešte otvárať oči; chránený hustým lesom, tam nižšie v závetrí svahu pod Skaliskom, som veterný hvizd skôr len počul. I tak mi však nebolo najteplejšie. Od zeme tiahlo, slnečné lúče nedokázali preraziť pás sivých mrakov a naviac som bol hladný. Je hlúpe budiť sa na zimu a hlad. Myslel som si, že som už na to pripravený, dokonca som sa presviedčal, že čím väčšie útrapy zažijem, tým to bude pre mňa lepšie. Väčšinu života som strávil v horách, spával pod stromami, v jaskyniach, kdekade a pocit, aký sa dostáva človeku, keď líha do mäkkej rozostlanej postele, sa za tie roky z mojich spomienok celkom vytratil. Už som si to ani nevedel predstaviť. Ba ani som nechcel. Nezaslúžim si to. Som žobrák, som starý, som človek, ktorý asi neprežije najbližšiu zimu. Tak mi treba! Naplní sa moja túžba, že strávim život v skromnosti, odriekaní a bez toho, aby som ešte niekedy niekoho sklamal.
Odkiaľsi sa ozvalo prasknutie konárika, ale to som aj čakal. Už chvíľu som počúval akési tiché kroky, či skôr pravidelný šelest, ktorý ich prezrádzal, ale ten už poznám. Vlci. Rýchlo som otvoril oči a prebehol pohľadom po korunách stromov, aby som vyhliadol ten, na ktorý vyleziem. Možno. Ak budem dosť rýchly, ale už nie som taký svižný ako kedysi, ak budem dosť obratný, ale vzhľadom na svoj vek som stále viac ťažkopádny, ak budem chcieť... Lebo niekedy si myslím, že by som sa im už nemal brániť. Nech sa stane čo má, aspoň niekomu budem na osoh. Nakoniec, nie vždy zaútočia, musia mať práve hlad.
Život v horách ma naučil mnohému. Najmä skutočnosti, že zlo i dobro dokážu byť relatívne. Ľudia zvyčajne posudzujú veci len podľa toho, nakoľko im vyhovujú. Keď vlčica napadne stádo oviec, zdá sa im to jasné. Vlčica je zlo. Ale naozaj? Vari je vlčia matka horšia ako ktorákoľvek iná? Ak od stáda uniesla ovcu napriek tomu, že jej hrozilo zabitie, alebo aspoň pohryzenie od ovčiarskych psov, a to všetko len preto, aby nakŕmila svoje malé vĺčatá, ktoré tak strašne miluje, je to skutočne bezcitný zabijak? Riskovala život pre svoje mláďatá! Každý by kradol, aby zachránil svoje deti, tým si buďte istí. A ak nablízku nie je ovca, ale človek? Riskovať pre tých, ktorých máme radi, je prirodzené. Ja už nemám pre koho...

Celý príbeh nájdete na stránkach L. S. Pravé orechové.

Príloha:

Pridať nový komentár

Pridať nový komentár

CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.