Pridaj zaujímavosť

Vitajte na stránkach Terra Incognita

https://www.terraincognita.sk/sites/terra/files/svinica-1.jpg

Vitajte na stránkach Terra Incognita

https://www.terraincognita.sk/sites/terra/files/raj-1.jpg

Vitajte na stránkach Terra Incognita

https://www.terraincognita.sk/sites/terra/files/hodkovce-1_0.jpg

Takmer naplnená túžba

druhá polovica 19. storočia
Vinné

Zvony vo veži kostola svätej Anny práve odbíjali na rannú omšu a ich hlahol sa niesol ponad celý Vihorlat, keď prašnou cestou do Vinného vchádzal mladý muž. Nedeľné slnko svietilo na tento čas až nezvyčajne silno, akoby leto nechcelo uvoľniť miesto jeseni i keď už bolo dávno po žatve aj po zbere hrozna. Ľudia vychádzali z domov, všetci slávnostne ustrojení, ako sa na takúto chvíľu patrí. Prichádzajúceho muža si musel všimnúť každý. On jediný sa tu pľantal v starých gatiach, šmatlavo ťahal jednu nohu za druhou, akoby nevládal. Z mastných vlasov mu na čelo stieklo niekoľko kropají potu, ledabolo si rozopol gombík na košeli a uvoľnil golier, aby mu neškrabal krk. Hej, presne takto si to Berty naplánoval. Že sa ukáže v dedine vtedy, keď bude v uliciach najviac ľudí, aby bol všetkým na očiach. Nechcel ujsť ani jedinému pohľadu. Nech ho vidia! Nech všetci vedia, že sa vrátil z vojenskej služby a už nie je hocikým, ale mužom! Lebo ten, čo nebol v armáde, to je len taký parobok, ktorý nevie o živote nič. O živote ani o smrti. Netuší, ako človeku tlčie srdce, keď v streleckom šíku mieri puškou na nepriateľa a zem sa chveje pod nohami od dunenia diel. Áno, presne tak to povie pred všetkými dievkami. Čo na tom, že pušku držal v ruke len počas výcviku, a potom sa už iba staral v maštali o kone dôstojníkov. To vedieť nemusia! Dievky pochopia, že je im zbytočné strácať čas s holobriadkami, čo ešte neboli ďalej než na michalovskom trhu. Mladý muž po vojenčine je ten, za ktorým pištia ženské srdcia. On už nikam nepôjde, nevezmú ho preč, lebo svoje si už cisárovi pánovi odslúžil a vracia sa ako riadny chlap!
Berty bol o tomto skutočne presvedčený. Vlastne všetci vojaci v kasárňach po celé tri roky služby nehovorili o ničom inom než o ženách. Tie im chýbali najviac. Aj keď kopali zákopy, bežali na cvičisku do kopca s pokrikom „hurá“ a pred každým sa leskla napriahnutá hlaveň s dlhým bodákom. Berty síce väčšinou len šepkal o svojich vášnivých predstavách koňom do uší, ale večer vždy rozviedol debatu s kamarátmi naplno. Ako si užijú, keď sa vrátia. Každý sa chválil doterajšími milostnými skúsenosťami, a čo na tom, že väčšinou vymyslenými. Už len počúvať bolo príjemné! Vlastne iba nedávno začali hovoriť aj o inom. To keď v júli Rakúšania i Uhri vtrhli do Bosny a Hercegoviny. Vojská sa presúvali na juh a Berty sa každý večer na kasárenskej prični modlil, aby neodvelili aj jeho. Koniara našťastie ponechali doma, takže Berty mal vlastne šťastie, že ostal až do konca vojenčiny v prešporskom zbore. Len čo ho pustili do civilu a zatvorili za ním kasárenskú bránu, prižmúril viečka a zasa sa nechal unášať predstavami o horúcich objatiach a vášnivých bozkoch. Rozhodol sa. Musí si nájsť frajerku, a to čo najskôr. Až sa usmial. Nechcel sa však priveľmi škeriť, to prináleží chlapcom a on sa cítil ako skúsený muž hodný obdivu. Bol pevne presvedčený, že si naplno vychutná priazeň lásky a najkrajšia dievka bude vždy tá, ktorá bude práve najbližšie.
„Berty! To si ty? Naozaj si to ty?!“ zakričal naň voľakto z druhej strany ulice. Bol to Andrij, parobok od susedov, čo mal vojenčinu ešte len pred sebou a pri ňom kráčali jeho dve sestry. Róza a Eržina. Bože, ako len narástli, či skôr sa natiahli a boky i prsia sa im krásne zaokrúhlili. Rozbehli sa, ale nielen ony. Akoby ani nebili zvony a farár sa už sakristii nesúkal do ornátu. Všetci ľudia zmenili smer a od kostola mierili k nemu.
„Hej, už som doma, svoje som si odkrútil. Vrátil som sa bohatší o poznanie. Viem, ako človeku tlčie srdce, keď v streleckom šíku mieri puškou na nepriateľa a zem sa chveje pod nohami od dunenia diel,“ vysúkal Berty nacvičenú frázu naoko neochotne, keď sa už okolo neho urobil riadny hlúčik a pri svojich slovách hľadel do tváre Róze, staršej Andrijovej sestre.
„Ale tvoja mama nám hovorili, vraj si písal, že nech sa nestrachujú, že nemusíš bojovať, lebo ty len v stajni kydáš hnoj a staráš sa o kone,“ prekvapil sa Andrij, a to Bertyho zaskočilo. S niečím takým nepočítal. Andrij! Zasran akýsi, čo ešte nevyskúšal ako hryzie vojenská košeľa utkaná zo žihľavy! Mal chuť streliť mu po papuli, nech si nemyslí, že môže také hovoriť vojakovi v zálohe, ale pohľad na jeho sestry mu v tom zabránil.
„No,“ zrozpačitel, „aj ty budeš domov rovnako písať, aby si mame nenahnal strachu. Také čosi muži robia, aj keď bojujú na bodáky, ale to ešte mladý chlapec ako ty nepochopí,“ vynašiel sa a opäť pozrel na Rózu. Uznanlivé pokyvovanie hlavami zo všetkých strán, potľapkávanie po pleciach či ďalšie otázky si nevšímal. Videl, ako sa Róza ticho usmieva, ako významne pozrela na sestru, akoby jej chcela povedať, že ajhľa, toto je muž ako sa patrí, tomu nemožno nič odmietnuť.
„Vidím, dlho som tu nebol. Ako ste len obe opekneli! A ty, Rózka, ty si dievka, akú som nestretol ani v Prešporku. A tam sú všakovaké paničky, lenže na teba nemá žiadna,“ naťahoval už Berty ruku, že ju pohladí po líci, ale tu sa zasa ozval Andrij.
„Hej, Rózka nám priam kvitne. To od šťastia, že sa bude vydávať. Dnes má s Jožkom na omši prvé ohlášky!“
Bertyho ruka na chvíľu zastala vo vzduchu, akoby zaváhal, potom sa Rózkinho líčka dotkol iba jemne a rozpačito hľadel, ako sa odtiahla.
„Ideš s nami na omšu? Tvoji rodičia sú už možno tam,“ ozvala sa mladšia Eržina a Berty hneď zbystril pozornosť. Takú otázku čakal, vedel, čo urobiť. Hneď vojensky vypol hruď a oznámil, že skôr než za rodičmi pôjde splniť svoju povinnosť a nahlási sa u richtára. Aby ho zapísal, že už sa riadne vrátil a poslal o tom správu vojsku. Potom zájde domov a pozrie sa po lepších šatách.
„A ak richtár nebude doma, ale tiež na omši?“
„Posledný rozkaz bol hlásiť sa u richtára, tak tam počkám, kým sa nevráti! Až potom sú na rade rodičia a kostol!“
Ktosi v hlúčiku sa zasmial, ale Bertymu akoby stuhla šija, neobzrel sa. Zvony dozvonili, ľudia sa ponáhľali jeden za druhým do chrámu, len Berty tu ostal stáť, hľadiac obidvom dievkam na zadky. Eržina asi jeho pohľad vycítila, obrátila sa a ešte zakričala: „Príď večer k Mariši. Na koniec dediny pod hrad. Budeme s dievkami lúpať kukuricu a aj parobkovia prídu!“
Berty jej zasalutoval, akoby zdravil veliteľa, od ktorého dostal rozkaz a nálada sa mu znova vrátila. Takže Eržina... V hlave narýchlo počítal, koľko má asi teraz rokov. Keď vyrátal, že aspoň sedemnásť alebo osemnásť, bol spokojný. Taká dievka by už mohla vedieť, načo je chlap!

Bol večer. Súmrak doľahol na Vinné ako perina na posteľ. Z kaštieľa za vysokými sosnami nebolo vidieť takmer nič, len kostolná veža sa vytŕčala k nebu, akoby sa chcela dotknúť hviezd. V domoch sa kde–tu svietilo, zo židovej krčmy doliehal spev podnapitých chlapov a na stromoch v záhradách šelestilo lístie. Berty sa kolísavou chôdzou blížil k Marišinmu domu. Teda k domu jej rodičov, ale to je vlastne jedno, hlavne, že ho tam zavolala Eržina a určite si už láme hlavu, prečo sa zatiaľ neukázal. Aspoň bude dobre rozžeravená a určite neodolá jeho ponuke, aby si sadla vedľa neho. Naisto sa bude triasť od nedočkavosti, kedy ju odprevadí poza ploty domov. Inak to ani nemôže byť, tým si bol Berty na istom. Najskôr ju jemne pohladí, potom poriadne vystíska, aby cítila, akú má silu a nakoniec ju uloží do trávy alebo odvedie zadnou bránkou k nim do stodoly. Od vzrušenia sa mu až triasli pery.
Berty šiel neskoro, ale nie preto, že by chcel stupňovať Eržinu túžbu. Sám sa už nevedel dočkať, kedy ju uvidí. Ale keď navštívil richtára, ten vytiahol víno a chcel, aby mu všetko vyrozprával. A Berty hovoril. Vymýšľal si, to je jasné, ale jeho historky o tom, ako údajne zachránil život jednému plukovníkovi pred špiónom z Bosny alebo ako strelil kanónom medzi letiaci kŕdeľ divých husí a potom z toho mali všetci v kasárňach husacie hody, očarili aj jeho samotného. Bol presvedčený, že mu richtár verí a pridával ďalšie a ďalšie príbehy. Samozrejme, ku každému vypil aspoň za pohár vína a tak nečudo, že nakoniec sa mu poplietol jazyk tak, až mu nebolo rozumieť. V takomto stave sa dovliekol domov, len si vystískal rodičov i bratov, sadol za stôl, hlava mu padla nadol a zaspal. Zobudil sa len pred chvíľkou a trvalo mu dlho, kým si dokázal spomenúť na to, čo sa stalo. Čudoval sa, že leží v posteli, museli ho tam preniesť. Ale čo už, doma len nadškrtol, že iba voľačo zje a ide preč, nech ho do rána nečakajú. Darmo ho prehovárali, aby ostal. Sľúbil, že až sa vráti, vyrozpráva im také veci, že z toho nebudú vedieť týždeň oka zažmúriť. A tak teda šiel, či vlastne už došiel k Mariši, pretože práve stlačil kľučku dverí a vstúpil dnu.

„Štefan Eodenfi, tak mu bolo meno. Viem to presne, lebo všetko mi rozpovedal učiteľ v škole a ja som si to zapísala do zošita. Žil na hrade spolu s diablami a tí sa chodili po nociach kúpať do jazera. Preto je v ňom blato. A možno, že z jazerného dna vedie chodba do samotných pekiel!“ ticho hovorila Eržina a všetci napäto počúvali. Až na Bertyho. Tomu myšlienky zmätene poletovali tu i tam, hromadila sa v ňom zlosť a nepochopenie, ako mu to mohla Eržina urobiť. Takto sa od neho odtiahnuť, veď ho skoro odsotila! Načo ho tu potom volala? Berty totiž, sotva vstúpil do kuchyne a uvidel dievky ako šúpu kukuricu i parobkov sediacich na lavici pri stene, hneď všetkých pozdravil a prikročil k Eržine, aby ju poriadne pobozkal. To bola hanba! Odsunula ho nabok ako dotieravého psa a pobehla k Mižovi, ktorý ju objal okolo pliec. Takto sprosto mu dala najavo, že ona už frajera má. A práve Miža! Hej, ten si už vojenčinu taktiež odslúžil, ale menší bol od neho o pol hlavy a predný krivý zub mu tak vyčnieval, že i keď zavrel ústa, bolo to vidieť. Akoby si koledoval, aby mu ho niekto vybil. Vtedy Bertymu stvrdla päsť, vykročil, ale zakopol o nošu s kukuricou a vyvalil sa na zem. Všetci sa rozrehotali. Cítil sa zle, to víno mu ešte z hlavy nevyprchalo, ba práve naopak. Žalúdok sa mu odrazu začal podivne kolísať a dvíhať nahor. Jazyk mu zdrevenel a cítil, že mu je veľmi teplo. Potom všetko zmizlo. Mládenci ho zdvihli a posadili na stoličku do kúta, aby si zdriemol, kým príde k sebe. Teraz sa prebral a sledoval okolie. Bola takmer tma, na stole sliepňala jediná malá sviečka a ostatní sa oddávali svojej častej zábave – rozprávaniu strašidelných príbehov. Práve hovorila Eržina. Jej krehká tvárička naberala ustráchané črty, keď ďalej rozvíjala historku o podivnom hradnom pánovi.
„Štefan Eodenfi prešiel kus sveta a všade sa stretával s čudnými ľuďmi. Bol dokonca aj v Afrike a na vlastné oči videl černochov! Ktovie, čo sa od nich naučil. Často riskoval, keď bojoval vo vojnách za kráľovstvá, do ktorých mu nič nebolo. V Španielsku proti Francúzom, v Taliansku proti Turkom, dokonca sa vraj vybral hľadať akési posolstvá starých pohanských mýtov, keď odišiel do Grécka. No najviac mu doplietol hlavu čarodejník a alchymista Kunkel von Levenštein. Učil sa u neho v Nemecku, až potom sa vrátil do Vinného. Aj to len preto, že jeho tetka, grófka Stárajová, si z hradu poodnášala všetky cennosti. A tak žil v prázdnej pevnosti, do ktorej okrem jeho sluhu nesmel nikto vojsť. Napriek tomu sa v noci svietilo vo všetkých oknách a znela odtiaľ hudba! Potom nad hradnou vežou udierali blesky a ľudia sa doma zamykali, modliac sa od strachu. Toto grófka Stárajová využila, lebo chcela aj hrad. Udala Eodenfiho za spolčenie s diablom a tak sa o tom išiel presvedčiť hornouhorský kapitán gróf Vešeléni. Došiel aj so Stárajovou i celou svojou družinou večer na hrad a ostali riadne prekvapení. Všetky komnaty boli plné zlata a drahých kameňov, ale aj samých mladých, bohatých a veselých ľudí. Lenže o chvíľu si gróf všimol, že ženám spod sukní namiesto nôh vytŕčajú kopytá! Tak Vešeléni aj so Stárajovou i celou družinou utiekli rýchlo preč. Panstvo sedelo vo svojom koči, ale strhla sa taká búrka, že nevedeli, kde sú. Darmo pohonič po celú tú dlhú noc bičoval ponad kone a tie cválali a cválali a cválali... Až keď sa rozbrieždilo, zistili, že došli len tuto na kraj lesa pod hrad. Ozajstné čary, čudo, keď to tak dlho trvalo a kočiar sa rútil tryskom! Lenže to najväčšie prekvapenie prišlo nakoniec. Boli veľmi hladní, tak siahli po tom, čo mali so sebou, ale namiesto jedla našli kamene a namiesto vína blatnú vodu!“
„Eržina, nože si zobuj čižmičky, aby sme sa pozreli, či nemáš kopytá aj ty,“ zarehlil sa Berty. Až teraz si ho všimli, že sa prebral.
„Akurát tebe budem nohy ukazovať!“ ohrnula nosom, ale on pokračoval.
„Nohy? Čoby len nohy. Ja by som sa aj rád presvedčil, či nemáš chvost!“
„Jój, tak ja to tak vidím, že sa nám Berty vrátil z tej vojenčiny ako vymenený,“ zašpásovala Mariša, ktorá tu bola doma. Urobila tak rýchlo, skôr, ako by sa mohol Eržinin frajer Mižo nazlostiť a strhla by sa bitka.
„Vojna zmení každého. Vieš, ako človeku tlčie srdce, keď v streleckom šíku mieri puškou na nepriateľa a zem sa chveje pod nohami od dunenia diel?“ zopakoval svoju naučenú vetu Berty a už sa aj chystal rozhovoriť o vojenskom živote, ale Mariša mu skočila do reči.
„Však to, to. Že vojna zmení každého. Ale ide o to ako. Niektorých tak, že by brali aj ženu s kopytami!“
Bertyho toto odhalenie zaskočilo. Nevedel, ako si to vysvetliť. Lenže Mariša... Nikdy nepatrila medzi najkrajšie dievčatá. Čudná podlhovastá tvár s krivým nosom, čo sa jej vraj zlomil, keď ešte bola celkom malá a spadla z voza. Vlasy také nijaké ako slama, vrkoč tenký, skoro akoby ani nebol a blúzka sa jej tiež veľmi nevydúvala. Za takou sa nikto neobzrie. A možno mu to povedala, aby upriamila pozornosť na seba! Hej, teraz Berty naberal na istote, Mariša sa mu vlastne núka! Očami skĺzol na jej bosé nohy a olizol si peru.
„No, ty kopýtka nemáš, ale keby prišlo na to, stavím sa, že by si bola riadna čertica.“
„Na čo? Na čo keby prišlo? Berty! Radšej sa choď domov vyspať, lebo tebe by bola dobrá hádam aj biela pani.“
„Kto?“
„Biela pani. Čo nepamätáš? Zjavuje sa pri potoku neďaleko kostola. Vždy v noci potichu kráča kamsi, nevedno kam. Len sa ukáže a zmizne.“
Berty si trochu na niečo spomenul, možno ešte z čias, keď mu ako chlapcovi babka rozprávala čudesné príbehy, ale to bolo asi všetko.
„A prečo sa zjavuje?“ vkĺzla do rozhovoru Eržina.
„Neviem,“ kývla plecom Mariša, „nikto nevie. Len sa zjaví, vyzerá veľmi smutná a potom už nič.“
„Ale to sú sprostosti! Samé sprostosti! Ja som tu prišiel, že tu bude veselo a namiesto toho počúvam samé záhrobné reči. Čarodejník z hradu, čerti a duch akejsi bielej tetky. Cha, to čo sa vám porobilo?“
„Len sa tomu nesmej, lebo to sa nemá! Iba na seba privoláš nešťastie,“ varovala Mariša Bertyho a ten v tej chvíli dostal nápad.
„Mariška, počuj. Keď som sa nebál na vojne, tuto sa budem? To s kým ma chceš porovnávať? S deťmi, čo sa potme od strachu krčia pod perinou? A vieš ty čo? Aby si videla, že vo mne ozaj niet ani štipky strachu, idem hneď teraz na hrad a ako dôkaz ti odtiaľ donesiem kameň z hradieb. Len pre teba! Pre teba, Mariška,“ roztúžene na ňu pozrel a hneď vyšiel z domu na dvor.

Sotva Berty zabuchol dvere, z vnútra sa ozval smiech. Necítil sa ešte dobre, ale začínalo mu to myslieť. Rozhodol sa, že sa ukryje pri kurníku. Ak by za ním vybehla Mariša, nech sa vráti, objíme ju a potom sa uvidí. Ak vybehne niekto iný, ostane ukrytý, aby si mysleli, že už stúpa lesom do kopca na hrad. Lenže Berty sa krčil pri kurníku dlho a nikto za ním nevyšiel. Tak aspoň vzal zo zeme malý kameň a strčil si ho do vrecka. Mariša beztak nebude vedieť či je z hradu, či nie. Počká, kým všetci odídu domov a potom jej pôjde zaťukať na okno. Keď jej podá ten kamienok, určite mu bude po vôli. Veď kto iný by pre ňu čosi také urobil? Len jedného sa obával. Aby sa jej rodičia nevrátili domov skôr, ako ostatní odídu. Nevedel, kde sú, nebolo času pýtať sa.

Bertyho plán vyšiel skoro dokonale. Asi po hodine odchádzali všetci spolu. Parobkovia niesli dievkam noše s kukuricou, ešte raz si všimol Eržinu, ale najmä Miža ako sa okolo nej krúti. No sotva zmizli za zákrutou, prišiel k dverám a skúšal ich otvoriť. Bolo zamknuté.
„Kto je?“ ozvalo sa zvnútra.
„Mariška, otvor, nesiem ti kamienok z hradu.“
„Nechaj ho pod oknom, ja sa umývam.“
Bertyho naprázdno prehltol, už si aj predstavoval, ako sa Mariša skláňa nad lavórom a jej šaty ležia na lavici.
„Mariška, otvor mi. Aj ja by som sa rád umyl,“ stával sa neodbytným.
„Ďakujem za kameň, ale nechaj ho vonku. O chvíľu prídu otec s mamou a vôbec... Alebo mi ho dáš niekedy inokedy.“
„Mariša, otvor!“ zlostne buchol na dvere, ale v tej chvíli začul akési kroky. Zo dva domy ďalej sa na dvore rozbrechal pes a ozvali sa aj dáke hlasy. Rozumieť sa im nedalo, ale bolo jasné, že je to hlas mužský i ženský. Berty si hneď spomenul na úkryt pri kurníku a tam aj zabehol, teraz už len sledujúc, ako Marišini rodičia prešli bránkou na dvor a potom vošli do domu.
Toto je koniec! Čistý koniec! Odmietla ho Rózka, Eržina i Mariša! Celý svet sa proti nemu spriahol. Berty cítil neuveriteľnú krivdu, mal chuť lámať stromy, hádzať kamene do okien a prevracať ploty. Takýto napajedený sa vracal, ešte stále neveriac, že sa mu osud otočil chrbtom. O čo je horší od iných? Teraz by rád bozkával dievča, hociktoré dievča, čo by sa mu priplietlo do cesty. Lenže už bola noc. Kráčal popri potoku ku kostolu, hlava zvesená a gamby oduté. Odrazu jeho pozornosť upútalo akési svetlo. Nie, nežiarilo, ale bolo biele uprostred tmy a vznášalo sa. Prizrel sa lepšie a uvidel prízrak. Skutočný prízrak, posla z ríše neživých, zblúdilú dušu, čo nenašla pokoj po smrti. Tým prízrakom bola mladá žena, ktorá kráčala ticho nad hladinou a pozerala kamsi do diaľky. Z jej šiat, hoc bez farieb, bolo jasné, že to nie je žiadna sedliačka, ale zámožná pani. Odrazu zastala a pozrela naň. V mäkkých rysoch jej tváre sa javil smútok i prekvapenie. Vystrela k Bertymu ruky, boli štíhle, krehké. Dlhé vlasy mala rozpustené a pás úzky, akoby volajúci po objatí.
Bertymu sa pred oči navalila čudná hmla. Živá, neživá, hlavne, že žena! Roztvoril náruč a kráčal k nej vábený prísľubom naplnenia túžby. Až keď bol celkom blízko, keď sa ich ruky takmer dotkli, Berty pocítil chlad. Úžasný chlad, akoby odniekiaľ tiahlo, možno z tej najhlbšej pivnice sveta a mrazivý závan záhrobia mu pokryl všetku kožu, ba vliezol aj pod ňu, do kĺbov, do kostí. V hlave mu až zahučalo, a potom prišiel zvláštny pocit, akoby ho vo vnútri voľakto pichal tisícmi malých ihiel. Biela pani mu hľadela do tváre, ale jej pohľad bol prázdny až desivý. V tej chvíli sa v Bertym voľačo zlomilo. Odrazu pocítil strach o život. Tušil, že ak by sa jej dotkol, vzala by ho tam, odkiaľ už niet návratu. Nie! Takto to nemôže skončiť!
Berty sa rýchlo otočil a bežal tam, kam mal ísť hneď ráno. Utekal do kostola. Jeho brána bola zatvorená, ale aspoň dotyk s chrámom, so stenami, za ktorými denne znejú modlitby za spásu duší, mu dával šancu, že dožije rána. Bál sa obzrieť. Srdce mu tĺklo až kdesi v krku a nohy sa chveli, akoby sa chceli podlomiť. Aj sa podlomili. Berty padol na kolená a začal sa modliť. Nevidel, ako sa biela pani vzďaľuje a mizne v tme. Modlil sa až do brieždenia, po celý čas ani nezdvihol hlavu. Domov prišiel, ako sľúbil, teda až ráno. Lenže s inými skúsenosťami, než mal v úmysle...

* * *

Poznámky autora:

Kostol sv. Anny – patrí rímsko-katolíckej cirkvi. Postavený bol koncom 13. storočia. Pôvodné patronícium nepatrilo sv. Anne, ale 11-tisícom pannám a martýrom. K zmene došlo až v roku 1598, keď kostol prešiel pod protestantov, ktorí kostoly patrónom nezasväcujú. V 17. storočí bol kostol poškodený a v tridsiatych rokoch 18. storočia opravený. Opäť patril katolíckej cirkvi s novou patrónkou. Na stavebné úpravy v klasicistickom slohu došlo v 19. a 20. storočí. Z pôvodnej stavby románsko-gotického slohu sa zachovalo obvodové murivo lode, presbytérium je z druhej polovice 15. storočia, ale zachovali sa tam pôvodné gotické okná.

Viniansky hrad – pochádza minimálne z 13. storočia, v roku 1312 ho napadli a poškodili Omodejovci. Pevnosť pôvodne slúžila na obranu obchodnej cesty s Poľskom. Od počiatku patril šľachticom z Michaloviec. Za vlády Mateja Korvína bol v boji v roku 1446 ťažko poškodený. Na jeho opravu došlo až začiatkom 16. storočia, ale v roku 1594 ho cisárske vojsko opäť takmer zničilo. Grófska rodina Stárajovcov (Sztáray) ho znova opravila, ale v polovici 17. storočia aj opustila, aby ďalej žila vo svojom kaštieli vo Vinnom. Začiatkom 18. storočia, keď opustené hrady začali využívať kuruci ako pevnostné úkryty, nechal ho cisár zbúrať.

Vojenská služba v druhej polovici 19. storočia – bola zavedená od 5. decembra 1868, keď cisár František Jozef I. podpísal zákon o brannej moci, obrane vlasti a domobrane. V rámci všeobecnej brannej povinnosti muži rukovali na trojročnú základnú vojenskú službu. Až v roku 1912 bola vojenská služba skrátená na dva roky.

František Vešeléni (Wesselényi, Wesselini ) – bol od roku 1647 hlavným kapitánom Horného Uhorska. Od roku 1655 zastával úrad palatína a od roku 1660 bol aj županom Gemerskej i Peštianskej župy. Ako vojak sa osvedčil najmä v bojoch proti Turkom a Švédom. Stál na čele sprisahania proti cisárovi, čím chcelo Uhorsko dosiahnuť samostatnosť od Rakúska. Zomrel však a sprisahanie bolo odhalené. Účastníkom spiknutia proti cisárovi bol aj František (I.) Rákoci, čím sa vlastne naštartovali protihabsburské povstania kuruckého hnutia.

Ohlášky v kostole – sa v mnohých dedinách ako zvyk dochovali dodnes. Po tri týždne každú nedeľu na omši farár ohlási, kto s kým sa bude brať a ak niekto pozná dôvod, pre ktorý by tak nemohli urobiť, má podať námietku. Až po troch ohláškach, keď nikto námietku nepodal alebo bola námietka neoprávnená, sa koná svadba.

***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
Ďalšie príbehy nielen z Vinného nájdete na stránkach L.S. Pravé orechové

Príloha:

Pridať nový komentár

Pridať nový komentár

CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.