Pridaj zaujímavosť

Vitajte na stránkach Terra Incognita

https://www.terraincognita.sk/sites/terra/files/svinica-1.jpg

Vitajte na stránkach Terra Incognita

https://www.terraincognita.sk/sites/terra/files/raj-1.jpg

Vitajte na stránkach Terra Incognita

https://www.terraincognita.sk/sites/terra/files/hodkovce-1_0.jpg

Budovy, námestia

Ciele projektu
Zriadenie informačného systému CR na Gotickej ceste - kaštieľ Žehra časť Hodkovce.
Prinavrátiť kultúrno historickú pamiatku - kaštieľ v Žehri časť Hodkovce pre CR a zveľadenie (rozšírenie) gotickej cesty.

Východisková situácia
Domovina, n.o., Žehra časť Hodkovce prevádzkuje Domov sociálnych služieb so 115 klientmi s mentálnym postihnutím. Zariadenie je majetkom KSK v prenájme Domoviny, n. o., na dobu 25 rokov. DSS je umiestnený v historickom kaštieli, postavenom v roku 1700 Štefanom Csákym, majiteľom Spišského hradu. Súčasťou zariadenia je historický park, kaplnka postavená v roku 1800 a cintorín grófskeho rodu Csákyovcov. Zariadenie je otvorené pre turistickú veerejnosť v rámci sociálneho turizmu, ktorého zakladateľom je Domovina, n.o. Projektom a vybudovaním informačného systému plánujeme zvýšiť návštevnosť areálu.

Situácia po ukončení realizácie projektu
Po realizácií projektu budú turisti trvale informovaní aj o tom, že v zoskupení historických pamiatok UNESCO (Spišský hrad vzdialenosť z kaštieľa 2 km , kostolík v Žehre vzdialený 2 km) sa nachádza zabudnutá pamiatka Spiša - kaštieľ Hodkovce postavený rodom Csákyovcov, ktorí boli majiteľmi Spišského hradu cez 300 rokov. Turisti môžu tento kaštieľ navštíviť a spoznať históriu v salóne Csákyovcov a stretnúť sa s klientmi, čím prispeju k zbúraniu bariér medzi klientmi a majoritnou spoločnosťou.

Spôsob realizácie projektu
Vzhľadom k tomu, že kaštieľ Hodkovce sa nachádza v v blízkosti Spišského hradu (2 km)  a kostolíka v Žehre (2 km), plánujeme pri týchto historických pamiatkách UNESCO vybudovať informačný systém - orientačné tabule banerov a spracovať CD o kaštieli Hodkovce, ktoré budú slúžiť turistom. Počas turistickej sezóny Spišský hrad  ročne navštívi 150 až 200 tisíc návštevníkov. Informačný systém bude týchto návštevníkov pozývať do areálu. Informačné systémy budú umiestnené  na parkovisku Spišského hradu (orientačná tabuľa a baner), na budove skleníkov, ktoré sú súčasťou kaštieľa (banery) a na parkovisku pri kostole v Žehre.

Udržateľnosť výsledkov projektu
Je zabezpečená najmä tým, že každoročne sa zvyšuje návštevnosť Spišského hradu. V roku 2011 navštívilo areál a kaštiel v Hodkovciach cez 700 turistov, to je dôkazom toho, že o návštevu kaštieľa je záujem. Pritom sme nemali takmer žiadné informačné tabule. Domovina, n. o., je zakladateľom sociálneho turizmu, ktorý je zamerený na otvorenie DSS verejnosti, ktoré sú v historických pamiatkách (členmi združenia soc. turizmu sú DSS Spišské Podhradie, DSS Spišský Štvrtok, DSS Batizovce, Reedukačné centrum Spišský Hrhov a SOŠ Bijacovce). To je  ďalšia garancia ako dostať turistu do kaštieľa. Motiváciou pre turistov je aj skutočnosť, že sprievodcom po areáli je klient (prijímateľ sociálnej služby) Michal Leško.

Termín realizácie projektu
04/2012 - 06/2012

Výška poskytnutej dotácie
2 034,00 €

Rakovec nad Ondavou je dedina, v ktorej sídlila šľachta. Názov obce sa preniesol do mena jednej z najslávnejších uhorských rodín – Rákociovcov (Rákoczy). Podľa zápisu z roku 1851 stáli v Rakovci tri kaštiele. Jeden vlastnila rodina Boronkaiovcov (Boronkay), druhý Súľovských (Szulovsky) a tretí Sirmaiovcov (Szirmay).

Zaujímavý je osud kaštieľa Boronkajovcov. Táto rodina sa natoľko zadlžila, až jej banka kaštieľ aj s majetkom zhabala. Ten potom odkúpil Miško, ktorý ho predal Gruticovi – príbuznému grófa Biordiho (Biordy).

V zachovalom stave sa dodnes zachoval kaštieľ Sirmajovcov. Toto rodové meno je záujemcom o históriu známe najmä v spojení s Pozdišovcami , kde šľachtická rodina rovnakého mena vlastnila veľkolepý kaštieľ . Pozdišovskí Sirmaiovci mali na Zemplíne a Šariši obrovské majetky. Pri odvolávaní sa na jednoznačné rodové spojenie je však potrebné postupovať opatrne. V genealógii Sirmaiovcov totiž vystupujú dva samostatné a nepokrvné rody. Presnejšie – rod bordošský a rod ugočský. So spoločným erbom začali vystupovať až po ústupe tureckej okupácie Uhorska.

Spomínaný kaštieľ dali postaviť Sirmaiovci v roku 1675. Pôvodne bola prízemná budova v typickom barokovom slohu. V prvej polovici 19. storočia však bola prestavaná, pribudlo jej poschodie a stredný rizalit s tympanónovým štítom. K čiastočnej úprave došlo aj v 20. storočí. Pred schodiskom do záhrady sa nachádza socha od Františka Patočku z roku 1953 ako pomník SNP.

Kaštieľ je v súkromnom vlastníctve a nie je verejnosti prístupný.

Slavomír Szabó

Pozdišovce – okres Michalovce: V centre obce medzi Sirmaiovským kaštieľom a gotickým stojí menej nápadná historická budova, ktorá bola postavená v rokoch 1698 až 1701.

Tento jednopodlažný a podpivničený dom dali postaviť Sirmaiovci pre svoje služobníctvo. Šľachtický rod na vlastnú obsluhu i správu rozľahlých statkov ho potreboval pomerne veľa. Napríklad podľa sčítania obyvateľov v roku 1784 mal len Jozef Sirmai 1868 poddaných. Alexander Sirmai v tom istom čase vlastnil 8 celých dedín a časti ďalších 23 dedín, ktoré boli prevažne na Zemplíne a v Šariši. Nečudo, že v obci sa popri klasických remeslách vyskytovali aj profesie ako krajčíri, komorné alebo kočiši.

Po vzniku I. Československej republiky, keď sa Sirmaiovci odsťahovali do Maďarska, sa v roku 1922 v spomínanej budove usídlil notársky úrad. Neskôr tu bol miestny národný výbor, materská škola i detské jasle. Dnes tu pôsobí obecný úrad a veľký služobnícky dom s hrubými múrmi a priestrannými miestnosťami sa nachádza na zozname chránených kultúrnych pamiatok.

V budove sa nachádza pamätná izba histórie obce, ktorá je na požiadanie úradu prístupná verejnosti.

Slavomír Szabó

Jednou z výrazných a pamiatkovo chránených budov v Hrabušiciach je budova rímsko-katolíckej fary. Podľa zoznamu nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu bola postavená v 17. storočí, pričom architektonicky išlo o neorenesančnú stavbu. Monografia Hrabušíc však uvádza ako presný rok výstavby 1777. Keďže objekt bol viackrát prestavaný, dnes na ňom možno pozorovať prvky renesancie, baroka i klasicizmu.

Ohľadom historickej stavby vládne ešte jedna nejasnosť. Pamiatkový úrad ju uvádza ako kúriu, ktorá patrila rodu Čáki (Csáky). Podľa záznamov monografie však bola hneď od počiatku postavená ako fara pre tunajší románsko-gotický kostol a Čákiovci ju neobývali. Presnejšie sa uvádza, že v roku 1777 dal zemepán Ján Čáki vybudovať faru, na ktorej nechal umiestniť svoj rodový erb. Išlo pravdepodobne o silného veriaceho, pretože sa menom dokonca nechal oslovovať ako Ján Nepomucký Čáki podľa známeho svätca. Ešte pred farou nechal v roku 1772 za Hrabušicami postaviť aj kaplnku sv. Jána Nepomuckého, kde sa konali bohoslužby a veriaci sa modlili k tomuto svätému patrónovi právnikov a všetkých spoľahlivých a odvážnych ľudí.

V týchto rokoch boli Hrabušice mestom, kde pôsobila aj dvojjazyčná škola, v ktorej sa učilo po slovensky a po nemecky. Boli to časy, kedy rekatolizácia začala naplno triumfovať, čo dokladujú aj sčítania obyvateľov. Podľa nich v roku 1731 žilo v Hrabušiaciach 350 obyvateľov, z čoho bolo 182 evanjelikov, čiže tvorili väčšinu. Zápis z roku 1769 uvádza, že v Hrabušiciach žije 702 katolíkov a len 40 evanjelikov. Zaujímavé na tom je aj znásobenie počtu obyvateľstva za 38 rokov z 350 na 742. Boli to roky veľkého rozmachu, keď sa Hrabušiciam darilo a v danom čase vznikla aj táto honosná historická budova.

Prístupnosť pamiatky

Historická budova fary sa nachádza hneď oproti kostolu na Hlavnej ulici. Patrí rímsko-katolíckej cirkvi a nie je turistickej verejnosti prístupná.

Slavomír Szabó

Sú miesta, ktoré históriu pripomínajú a sú miesta, ktoré históriu majú. Strážna veža v Rožňave má aj bohatú históri, aj pripomína časy dávno minulé a deje, ktoré ohrozovali obyvateľov mesta.
Turecká rozba v 17. storočí patrila k najčastejším témam pri jednaní mestských rád, ale aj v rozhovoroch obyčajných smrteľníkov. Nebolo tomu inak ani v baníckom slobodnom kráľovskom meste Rožňava.
Uprostred noci, kedysi v roku 1643 položili členovia mestskej rady základný kameň novej veže, ktorá mala byť podľa ich priania a uznesenia poriadne vysokou ochrankyňou obyvateľov Rožňavy a širokého okolia - zvony, ktoré na nej umiestnili, ohlasovali nebezpečenstvo do ďaleka. Poriadne vysoká znamenalo presne 36 a pol metra. Pre ľudí, ktorí si ťažko vedeli predstaviť dnešné mnohoposchodové stavby výška skutočne nevídaná.
Neustále ataky Turkov, protihabsburské povstania, ktoré vyvrcholili až do spojenia nespokojných šľachticov práve s Turkami len preto, aby pokorili nenávidenú dynastiu, to všetko hatilo plány na skoré vybudovanie veže. Podarilo sa to až v roku 1654 a od tých čias veža slúži nielen ako pozorovateľňa a ohlasovňa nebezpečenstiev, ale aj ako nsiteľka veľkých hodín.
Celú históriu strážnej veže v Rožňave prvýkrát podrobne popísal Viktor Miškovský v rokoch 1878 - 1888.
Dnes, po rekonštrukcii, ktorá bola vykonaná v roku 1997, slúži strážna veža pre zvedavých návštevníkov Rožňavy, ktorí chcú vidieť mesto a jeho okolie z výšky.
Prehliadku veže zabezpečuje Turistické informačné centrum v Rožňave.

Vstupy:
Po-Pi: 08:00 - 15:30
So: 08:00 - 11:30

Vstupné:
dospelí: 1 € / deti 0,50 €

Uprostred mesta Spišská Nová Ves nájdete krásnu secesnú stavbu, postavenú v roku 1902 pre divadelnú spoločnosť Imre Halmaiho Straussa. Autorom architektonického návrhu je staviteľ Kálmán Gerster, ktorý postavil napríklad aj Obchodnú akadémiu v Debrecíne či mauzóleum Lajosa Kossutha v Budapešti. Reduta bola pôvodne projektovaná ako multifunkčný objekt, v ktorom bolo miesto pre hotel, koncertnú sálu a kaviareň, takže návštevníci divadla dostali veľmi komfortnú budovu. Divadelnú sezónu otvorili ešte v roku 1902.
Zaujme určite bohatá výzdoba, pôvodne biela a zlatá.
Spišské divadlo ačalo v tejto budove svoju púť v roku 1957, kedy sa z Dedinského divadla Bratislava oddelila Štátna zájazdová scéna, súbor Spišská Nová Ves. Pôosobisko tohto súboru bolo vybrané práve vďaka budove Reduty. Divadlo pôsobilo do roku 1963, kedy bolo administratívnym zásahom zrušené ako nadbytočné (tento nekultúrny akt postihol viacero menších divadiel). Novú kapitolu začali spišskí divadelníci písať v roku 1979, najskôr ako súčasť Divadla Jonáša Záborského v Prešove a od roku 1992 samostatne. Má na konte veľa úspešných naštudovaní hier domácich i zahraničných autorov a ako jediné na Slovensku funguje ako zájazdové divadlo s orientáciou na detské a mládežnícke publikum.

Rod Andrášiovcov sa nezmazateľne vryl do histórie Gemera. Aj v obci Vlachovo majú na pôsobenie tohto rodu pamiatku - Pri vstupe do obce v smere od Rožňavy upúta pozornosť návštevníka jednopodlažný kaštieľ postavený v klasicistickom štýle. Je to niekdajšie rodinné sídlo rodu Andrášiovcov, v ktorom sa s najväčšou pravdepodobnosťou narodil známy gróf Július Andráši, ktorý sa zaslúžil o rakúsko-uhorské vyrovnanie (1867) a následne sa stal prvým ministerským predsedom Uhorska (1867- 1871), neskôr do roku 1879 pôsobil ako uhorský minister zahraničných vecí. Žiaľ, nezachovala sa listina s presným miestom jeho narodenia, vie sa len, že bol pokrstený v Košiciach.

Kaštieľ sa nachádza na mieste, kde ešte pred jeho vznikom stála kúria. Známe sú zápisy z čias, keď Vlachovo od roku 1728 vlastnili Jozef Andráši a Žigmund Erdődi, od roku 1773 obec patrila už len Karolovi Andrášimu. V tom čase sa tu zemepán s rodinou zdržiaval len občasne. Historická listina vo svojom opise konštatuje, že okrem kúrie, majera a domov pre sluhov tu mal postavenú aj mučiareň, ktorú využíval proti poddaným, čo sa protivili jeho rozkazom.

Pri majeri stál aj obecný dom, ktorý v roku 1816 obci bez vyplatenia odňal Karol III. Andráši. Práve tento obecný dom sa stal základom veľkej prestavby, z ktorej vznikol kaštieľ. Podzemné pivničné priestory kaštieľa nechal zariadiť ako väznicu, takže doslova býval rovno nad ňou. Praktiky Karola III. Andrášiho boli na to, že už sa písalo 19. storočie, naozaj neštandardné. Okrem obecného domu vzal z obce do svojho vlastníctva aj jatočnú stanicu, krčmu a mlyn. Vlachovčanom nariadil povinnosť, podľa ktorej museli v jeho železiarskych hámroch pracovať bez nároku na mzdu. Trúfol si dokonca siahnuť aj na majetok cirkvi, ktorej odňal pasienky a lúky. Tie dovtedy cirkev prenajímala a z prenájmu platila dedine učiteľa. Spory Vlachovčanov s prísnym grófom viedli k ich žiadosti o spravodlivosť, ktorú adresovali na cisársky dvor do Viedne a budínskemu palatínovi. Cisársky dvor dokonca vydal nariadenie na nápravu bezprávneho stavu, lenže v čase po rakúsko-uhorskom vyrovnaní nemala Viedeň v takýchto sporoch dostatočnú moc a Andrášiovci cisárske nariadenia ignorovali. Všetko vyriešilo až ukončenie I. svetovej vojny a vznik Československa. Andrášiovci opustili kaštieľ, ale ostal v ich majetku. Dokonca ho prenajímali českým delostrelcom, ktorí tu slúžili na vojenčine. V roku 1934 došlo k dohode medzi Andrášiovcami a Vlachovom, keď obec zakúpila kaštieľ do svojho vlastníctva, kam patrí dodnes.

Pred historickou budovou sa nachádza park, za kaštieľom je zasa podzemná umelo vysekaná „jaskyňa“, ktorú tu nazývajú Ľadoveň. V podstate išlo o akúsi prirodzenú chladničku na mäso a iné potraviny. Do jaskyne muži v zime vozili na vozoch ľad, ktorý rúbali na rieke. V zadných priestoroch podzemných chodieb sa ľad neroztápal ani v lete a vydržal až do ďalšej zimy. Ideálne miesto na skladovanie potravín. Ľadoveň je v súčasnosti upravená s možnosťou vstupu a vedie k nej zo stredu obce žltá turistická značka. Vchod však už nevyzerá tak ako kedysi. Jeho pôvodný výzor je stvárnený na jednom z obrazov vo vnútri kaštieľa. V minulosti pred vchodom do Ľadovne stáli štyri sochy sfíng – okrídlených levov a nad vchodom sa nachádzala špicatá vežička, azda miesto pre strážcu. Celkové stvárnenie bolo výsledkom romantizujúceho vplyvu umeleckého štýlu empír.

V súčasnosti nájdete v kaštieli divadelnú a spoločenskú miestnosť s pódiom, kde sa konajú kultúrne udalosti obce. Ďalej tu nájdete „andrášiovskú jedáleň“ v historickom štýle a obecné vlachovské múzeum.

Kaštieľ je možné navštíviť po dohode s vedením obce.

 

Slavo Szabó

Znie to možno ako rozprávka, ale v dnešnej nenápadnej obci Zemplín, ktorá azda dala názov celému regiónu, sa od roku 1299 stretával župný snem. Pôvodne na hrade, ktorý bol sídlom Drughetovcov, od 17. storočia v novopostavenom Župnom dome, ktorý dnes dominuje centru obce. Renesančná stavba, postavená v rokoch 1666 - 1668 slúžila svojmu pôvodnému účelu, teda stretávaniu župného snemu takmer 150 rokov, až kým sa sídlo župy presťahovalo do Sátoraljaújhely. V druhej polovici 20. storočia slúžil ako sýpka a bol majetkom vtedajšieho JRD. Keď sa v 90. rokoch stal majetkom obce, bol značne zdevastovaný. Stal sa však zázrak a poľnohospodárske družstvo dom zrekonštrovalo, aby splnilo svoje záväzky voči samospráve.

Jednou z architektonických dominánt Vinného je neskororenesačný kaštieľ, ktorý sa nachádza v hornej časti obce blízko gotického kostola sv. Anny. Postavený bol v druhej tretine 17. storočia, avšak už v prvej polovici 18. storočia prešiel prestavbou v barokovom štýle. Súčasný vzhľad získal v 19. a 20. storočí ďalšími úpravami.

Kaštieľ má dve podlažia, deväťosovú fasádu so šikmo postavenými vežami, pričom sa doň vstupuje cez
ranobarokovú bránu v strednom portálovom rizalite. Miestnosti stavby sú charakteristické valenými klenbami s lunetami, krížovými hrebienkovými klenbami, pričom v neskorobarokových častiach objektu dominujú české a pruské klenby.

Pôvodne bol kaštieľ postavený tak, že prízemné miestnosti slúžili len na letné bývanie alebo pre

služobníctvo. Neboli vykurované. Súčasťou kaštieľa v jeho južnej časti bola vínna pivnica. Pôvodné drevené schodisko na poschodie sa zachovalo dodnes.

Tento kaštieľ nebol jediným šľachtickým sídlom vo Vinnom. Podľa dobových záznamov tu už v 16. storočí stála kúria alebo kaštieľ. V 17. storočí tu boli už dva, v 18. storočí tu mali svoje honosné sídla rody Gomboš,

Semere, Kazincy a Dravecký. Vieme, že minimálne jeden kaštieľ bol značne poškodený v roku 1736, keď Vinné zasiahlo zemetrasenie. V roku 1755 tu stál už len jeden kaštieľ a jedna kúria. Spomínaný kaštieľ bol určite ten, ktorý tu stojí dodnes. V 19. storočí tu boli opäť dva kaštiele, pričom jeden vlastnil rod Waldstein a druhý rod Dravecký.

Neskororenesačný kaštieľ bol obývaný takmer do čias ukončenia II. svetovej vojny. Jeho súčasťou bolo rozsiahle arborétum, v ktorom sa nachádzalo veľa cudzokrajných stromov. Posledným vlastníkom bol Július Szemere, ktorý si vzal za manželku šľachtičnú Draveckú. Podľa spomienok miestnych obyvateľov mal Július Szemere veľmi rád miestne ľudové tancovačky, takže na tento účel sprístupnil časť svojho parku, ktorý tu dodnes nazývajú Sosnový háj. Verejné zábavy sa potom konali na tomto mieste.

Dňa 30. októbra 1944 bola obec Vinné vypálená fašistami, ale kaštieľ ostal nepoškodený. Július Szemere už Vinné opustil a tak sa do kaštieľa nasťahovali obyvatelia zo zničených domov. Podľa spomienok obyvateľov obce v tom čase ľudia rozobrali a odniesli si celý interiér. V roku 1946 získal školský inšpektorát už zoštátnený kaštieľ od Povereníctva pre školstvo a osvetu.

Na rekonštrukciu zanedbaného kaštieľa došlo v osemdesiatych rokoch 20. storočia, nebola však ukončená. V súčasnosti celý objekt vlastnia potomkovia rodu Szemere. Doposiaľ zrekonštruovali časť fasády. Po sláve a kráse okolitého parku niet ani stopy. Kaštieľ je neobývaný, uzatvorený a verejnosti neprístupný.

Slavo Szabó

Odoberať RSS - Budovy, námestia